NERI ...
Sedela som na lavičke pod starou lipou. Zrazu si ku mne prisadol mladý chlapec, ktorý držal v ruke 17 bielych a 1 ružový karafiát. Mohol mať takých 18 alebo 19 rokov. Sadol si a zahľadel na náhrobný kameň . Bol z opačnej strany otočený, tak som nemohla vedieť , prečo sa tak naň uprene díva. Jeho veľké slzy sa vpíjali do krásnych kvetov a do jemnej hodvábnej šatky, ktorú mal zaviazanú na krku. Bolo mi veľmi ľúto tých krásnych očí a preto som mu ponúkla vreckovku. Začudovane sa na mňa pozrel, vzal vreckovku, utrel si oči a slabým kývnutím hlavy mi naznačil aby som išla s ním k hrobu . Postavil sa pred ním a rozplakal sa ešte viac. Po krátkej chvíli prehovoril Tu leží moja Neri “odhrnul kvety vo váze a ja som zbadala obrázok krásnej dievčiny. Jej oči žiarili ako plamienky a vlasy krásne voľne rozčesané. „ Musela zomrieť“ , povedal a položil jej kvety na hrob. „Ak chceš, poviem Ti, ako sa to všetko stalo. Ja sa volám Róbert, všetci ma volajú Robo. Moja Neri bola veľmi veselé dievča, práve dnes by mala mať 17 rokov. Od 15 rokoch sme stále oslavovali spolu u nás na chate. Zoznámil som sa s ňou na ulici. Šla predomnou, zakopla rozbila si koleno a nemohla sa potom postaviť na nohu. Tak som ju zodvihol a odniesol domov. Doma nikoho nebolo. Keď som jej nohu ošetril, spýtal som sa trocha zahanbene „ nemohli by sme sa niekedy stretnúť?“ Prikývla hlavou a pobozkala ma. Potichu som od nej odišiel. Na druhý deň som ju čakal pred domom a pomohol som jej do školy. Tak sme sa stretávali deň čo deň. Tak prišli jej narodeniny a pozval som ju ku mne na chatu a spolu s partou sme oslavovali. Po obede všetci odišli a my dvaja sme ostali sami. Milovali sme sa. Potom sme išli do bazéna a tam sme sa kúpali. Bolo nám fajn. Od toho času som si ju začal všímať , pretože sa mi zdalo že veľmi chudne. Ona stále hovorí „ Držím diétu . To nič nie je“ Potom sme sa mesiac nevideli, lebo som bol na aktivite na Orave. Písali sme si, každý druhý deň som dostával listy. Konečne som prišiel domov a ráno som ju čakal pred domom. Neprišla a myslel som si že už išla tak som si povedal že poobede sa pri nej zastavím. Po obede bola doma jej mama a s plačom povedala, že je v nemocnici. Vtedy mi prešiel mráz po chrbte. Jej mama sa mi hodila okolo krku a, plakala a pri tom hovorila „choď za ňou, už celý mesiac je tam“ Zistil som si adresu a hneď som šiel za ňou. Taký hrozný obraz by som už nechcel nikdy vidieť. Bola to len koža a kosť. Vôbec by som ju nespoznal. Hrozne kašľala a pri posteli mala mištičku v ktorej bola krv. Celý čas som sedel pri nej, držal za ruku a pozeral na jej krásne oči a hladil dlhé vlnité vlasy. Primár mi nechcel nič konkrétne povedať. O dva týždne sme oslavovali jej meniny. Išli sme na chatu. Prvé tri dni boli krásne a cítila sa dobre, ale štvrtý deň začala moja Neri kašľať. Vtedy mi povedala , že má nevyliečiteľnú chorobu. „Nebudem dlho žiť, preto chcem aby si ma za ten krátky čas miloval. Na hrob mi dones biele karafiáty. Vieš že sú to moje najkrajšie kvety“ Začal som ju utišovať a hladiť vlasy, ktoré jej tak rýchlo riedli. Po týždni sme sa vrátili domov. Na druhý deň po príchode som išiel pre ňu. Otvorila mi jej mama a povedala „ Neri spí , mám Ti dať tento list. Príď zajtra.“ V tom liste som vyrozumel len to že budem otcom. Ráno som prišiel pred jej dom aj s kamošmi a tam už stálo pohrebné auto. Prešiel mi mráz po chrbte. Rozbehol som sa za ňou, ale kamaráti ma zadržali. Rozplakal som sa , ako malé dieťa pre nejakú hračku. Celý deň som chodil ako bez rozumu. O dva dni bol pohreb. Bolo tam veľa ľudí a to ma najviac dráždilo. Chcel som aby všetci sa pobrali preč a ja sám s mojou Neri aby sme mohli byť sami. Nevnímal som vôbec okolie, keď ju prenášali. Bola celá v bielom, na ruke mala prsteň ktorý som jej daroval. Jej vlasy boli rozpustené voľne sčesané na plecia. Keď som stál pri nej, zdalo sa mi, akoby otvárala oči a chcela mi niečo povedať, ale nevládala. Tak hrozne som siprijal, aby zrazu vstala a povedala, „čo plačete, veď ja žijem...“ nepovedala to. Márne som čakal, aspoň nejaký náznak, ale ona len spala a spala a ...Keď sa ľudia už rozchádzali až na koniec som tam ostal sám, videl som ako surovo hádžu na ňu tú hlinu. Chcel som zakričať , vytrhnúť im lopatu z rúk a ja sám pomaličky dávať na ňu tú ťažkú tvrdú hlinu. Nemohol som. Jazyk mi zdrevenel, krv mi stuhla v žilách. Stál som tam až kým na mňa nezavolal kamarát, ktorý bol tiež tajne zamilovaný do Neri. Neskôr sa mi priznal, že mi to trocha závidel. Ale bol rád že s ňou chodím alebo chodil som ja. V aute som bol celý čas ticho. Doma som si sadol do kresla a v rukách som držal jej fotku a stužku tú ťažkú čiernu stužku som priviazoval na okraj rámu. Vždy večer počujem jej hlas, chôdzu , cítim jej vôňu a jej celé telo , ktoré sa tak chvelo pri prvom našom bozku. Stále je somnou a ja s ňou. Všetkému na svete rozumiem okrem jedného, prečo musela zomrieť práve ona, taká mladá, plná radosti zo života, zo svojho ale aj z toho ktoré mala v sebe. Veď tak prišli o život dva mladé ľudské bytosti. Jej život vyhasol ako sviečka, ktorú ráno zapáliš a večer ti z nej nezostane nič. A to je všetko, teraz už vieš o mne a o mojej Neri skoro všetko. Pozrel na mňa a ešte raz na náhrobný kameň a odišiel. Stála som tam zmeravená , ani som sa nenazdala a začínalo sa stmievať. Keď som odchádzala z cintorína cítila som že to kráča Neri. Videla som ju na každom kroku. Toho chlapca som už nikdy viac nevidela, ale počula som že ľudia rozprávajú o mladom chlapcovi, ktorý sa utopil z nešťastnej lásky. Teraz sú už spolu a ja im každý deň nosím čerstvé kvety.